Stav prvotní dokonalosti

 

Dugu Čhogjal Rinpočhe 
   
  
             Chcel by som vyjadriť to, čo cítim o učeniach, ktoré som dostal od svojich učiteľov a predovšetkým od Khamtrul Rinpočheho, ktorý bol pre mňa sám Buddha Vadžradhara, tak isto, ako aj ostatní učitelia. Sú majstri, ktorí nedávno zomreli, ale máme veľké šťastie, že máme ešte nejakých veľkých majstrov, ktorí sú v súčasnosti stále s nami. Vďaka tomu, že s nimi môžeme byť v kontakte, je náš život extrémne vzácnym.

            Je jasné, a všetci to veľmi dobre vieme, že naše vzácne životy nebudú trvať dlho. Preto je pre nás pre všetkých veľmi dôležité, aby sme čo najlepšie využívali každú hodinu, každý deň, každý mesiac svojho života. Život je pominuteľný a veľmi krátky. So žmurknutím oka uplynú celé roky. Preto je v našom drahocennom, ale krátkom živote najdôležitejšie nájsť dôveru vo svoju myseľ a objaviť, aká v skutočnosti naša myseľ je. Keď myslíme v prvom rade na veci tohto života a ženieme sa za nimi a pritom stále odkladáme poznať  to, čo je naozaj dôležité, tak ku koncu života dôjdeme s úplne prázdnymi rukami.  

           Dôvodom, prečo máme týchto veľkých učiteľov, je, aby nám v prvom rade pomohli nájsť odpovede na otázky,  ktoré máme. Ale aj my samy musíme usilovne pracovať. Preto nestrácajme čas, či už vo dne alebo v noci, či už študujeme alebo praktikujeme.  Prvoradé je nájsť odpovede na otázky, ktoré máme.

          Všetci sme praktikujúci a všetci zdieľame tú istú skúsenosť.  Niekedy si myslíme, že už sme našli odpoveď, ale keď pokračujeme v praxi, táto odpoveď sa mení a je tu iná odpoveď, pretože skutočná odpoveď na to, čo je to myseľ, neprichádza zo štúdia alebo učenia sa. Vychádza iba z praxe. A prax vyžaduje čas a úsilie. A so skúsenosťami sa prax rozvíja, ako keď urezávame "slupky" z cibule.

          Aby ste našli skutočnú odpoveď, potrebujete úsilie. Aby ste stimulovali úsilie, je dôležité chápať vzácnosť  ľudského života a pominuteľnosť. Poznanie pominuteľnosti nezväčšuje utrpenie v mysli. Naopak, je zdroj umenšovania utrpenia a bolesti, pretože nám to nakoniec pomáha nájsť  riešenie našich obáv.

          Môžeme sa klamať ilúziami a myslieť si, že veci okolo nás budú trvať dlho a že sú skutočné. Práve tak sme úplne oklamaní ilúziou, že máme ego.  Vďaka praxi nakoniec zistíme, že naozaj  neexistuje žiadne ego. Ale toto poznanie prichádza po dlhom meditačnom procese.          

          Zároveň sme veľmi pripútaní k veciam a myslíme si, že budeme žiť večne. Ale všetci veľmi dobre vieme, že jedného dňa budeme všetci mŕtvolami. Nie je z toho úniku, aj keby sme utiekli a skryli sa. Tento strach si držíme ďaleko od seba a skrývame sa pred touto realitou. Sme tak pripútaní k veciam, že všetko, čo sa v živote deje - ľudia, situácie, potešenie atd.  - sa nám zdá byť dôležité. To ale neznamená, že by sme mali byť znechutení zo života, môžeme si užívať krásu tohoto života. To, čo musíme ovládnuť a vykoreniť je zdroj všetkých problémov našej mysli - silnú pripútanosť k egu.

         V našom živote, živote praktikujúceho, by súcit a meditácia mali ísť ruka v ruke. Súcit je cesta metódy a meditácia je cesta múdrosti.  Preto je prvoradé si ujasniť, že praktikujeme pre dobro všetkých cítiacich bytostí, to jest pre osvietenie všetkých cítiacich bytostí.  Súcit a láska sú ako základ, báza. Pretože sme nasledovníci Buddhu, mali by sme čo najlepšie praktikovať podľa jeho učenia. Všetci veľkí učitelia prikladajú láske  a súcitu veľký dôraz. Dokonca aj k tomu, aby sme sa zrodili vo vyšších sférach existencie, musíme praktikovať súcit.

         Metóda a meditácia sa dajú chápať ako dve krídla jedného vtáka. Predovšetkým v mahámudre a v dzogčhene musíme používať obe krídla, aby sme dosiahli osvietenie. Čo sa týka súcitu, prvá a najdôležitejšia vec je, nemať v mysli voči nikomu nenávisť. Naopak, je treba všetkých rešpektovať. Bez ohľadu na to, čo nám ľudia robia, absolútne by sme voči nim nemali mať pocit, že ich neznášame. Nie je dôležité, čo vnímajú druhí, ale to, ako vnímame my ich. Nasledujeme Buddhu a jeho učenie a keď z nejakých dôvodov rozvinieme voči niekomu nenávisť, je to hneď dvojitá chyba. Keď nás niekto nemá rád, nie je to veľmi dôležité. Dôležité je, aby sme my nemali neradi druhých. 

          A potom tu je ešte ďaľší veľmi dôležitý aspekt, ktorý nazývame čisté vnímanie, o ktorom sa často hovorí vo vadžrajáne. Termín "čisté vnímanie" má veľa rôznych úrovní. Na najvyššej úrovni to odpovedá tomu, ako Buddha (alebo plne realizovaná bytosť) vidí cítiace bytosti. To je konečný stav, ku ktorému s dopracovávame. Keby napríklad Buddha považoval na jednej strane iného buddhu a druhej strane veľmi krutú bytosť, vnímal by obidve bytosti rovnako, bez absolútne žiadneho rozdielu. To neznamená, že buddha nie je schopný rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé.  Znamená to, že dosiahol úplnú rovnakosť  bez duality a že vníma esenciu týchto vecí. Dôvod je ten, že  realita neexistuje ako čistá alebo nečistá. Čistota a nečistota je dualizmus, dualizmus je samsára a diferenciácia nirvána a samsára v buddhovej múdrosti neexistuje.  To je múdrosť rovnosti.

          Asi nie je treba, aby som vysvetľoval, pretože to už viete, ale keď hovoríme o Dzogpa čhenpo alebo Veľkej dokonalosti, hovoríme o veľkej dokonalosti, čo je stav dokonalosti všetkých bytostí, všetkých náboženstiev, všetkých myslí, všetkých vlastností, dokonca ja o dokonalosti piatich jedov. Preto keď máme čo dočinenia s rôznymi vecami ako rôzne náboženstvá, rôzne školy, rôzne línie, rôzne slová, rôzne koncepty, ak sa v dennom živote strácame v dualistických konceptoch,  nerozpoznávame, že všetko je samo od seba dokonalé. V takom prípade sa klameme. Strácame čas, pretože bojovať s dualizmom je iba iúziou ega.

Nech už robíme akúkoľvek prax, je dôležité mať ľahkú, uvoľnenú myseľ. S takouto mysľou sa môžeme pozrieť na prirodzený stav mysli. Keď je naša myseľ silne pripútaná k svetským veciam, je to ako byť na vlnách oceánu vo veľkom vetre. Keď sa však naša meditácia stane trošku stabilnejšou, tak si začneme uvedomovať, aké sú vlny a potom si uvedomíme, že aj vlny sú oceánom. A nakoniec zistíme, že všetko je v stave prvotnej dokonalosti.

 

Nahý stav prirodzenej bdelej prítomnosti
Pri meditácii môžu povstávať priania a ambície spojené s dúfaním a strachom. To je hra ega: myseľ nás ovláda svojimi mnohými očakávaniami viac než je treba.  Niekedy sú očividné, ale niekedy sú veľmi subtílne. Je ťažké ponechávať myseľ v kľudnom, uvoľnenom a nemodifikovanom stave.

Keď si to všetko uvedomíme, zistíme, že existuje určité spojenie medzi našimi ilúziami, ktorým v živote podliehame a predovšetkým s pripútanosťou. Existuje veľa metód, ako prekonať pripútanosť, ako prípravné kontemplácie o pominuteľnosti, vzácnosti ľudského tela a tak ďalej. Ďalšou metódou je prax gurujógy a treťou je premýšľanie o všetkých živých bytostiach a plnom obetovaní sa druhým.     

Gurujóga extrémne účinnou metódou rozvoja vlastnej praxe. Rozvíjame ju skrz oddanosť a môžeme ju porovnať so zrakom. Oddanosť je ako oči, pretože skrze ne vidíme veci viac alebo menej jasne. Majstra môžeme prirovnať k zväčšovacím sklíčkam, ktoré umožňujú jasne vidieť aj vzdialenejšie veci. Bez majstra ostávajú buddhovia a bódhisattvovia vzdialení, vo sfére mimo dosahu.  Gurujóga je metóda, ktorá nás prevádza bližšie k osvieteným bytostiam, až sa ich môžeme takmer dotýkať. Učenie je ako šošovka, ktorá sústreďuje slnečné lúče až sa môže tráva zapáliť. Praxou gurujógy sa sústreďuje všetka múdrosť, sila a zplnomocnenie osvietených bytostí a my ich môžeme prijať. To je veľmi dôležité, hlavne keď praktikujeme náuky ako dzogčhen a mahámudru.  Dzogčhen je najvyššia náuka a je založená práve na gurujóge. Keď hovoríme, že dzogčhen je veľmi vysoké učenie, nemalo by to v nás rozvíjať pocit pýchy. Keď hovoríme o veľmi vysokých náukách, či už je to mahámudra alebo dzogčhen, znamená to, že efektívnejšie ničia naše ego. Čím viac praktikujeme, tým viac by sme si mali vážiť  všetkých učení. Praxou takýchto vysokých náuk sa môžeme priamo priblížiť k absolútnej pravde, prirodzenému stavu mysli, kvalite múdrosti, ktorá všetko prestupuje a nachádza sa aj v šiestich sférach existencie, v mysli, v emóciach a dokonca aj v piatich jedoch.  Keď praktikujeme takéto vysoké náuky, približujeme sa k prirodzenému stavu, ktorý je prítomný vo všetkých cítiacich bytostiach. 

Všetci sme obdržali veľa dôležitých náuk a to, čo hovorím, sú ako bubliny na vodnej hladine – naozaj nemám moc čo povedať.  Faktom je, že čím viac praktikujeme, tým sa veci  stávajú jasnejšími. Stav rigpy sa manifestuje vo všetkých javoch a vo všetkých stavoch mysli.  Pri praxi sa často snažíme nájsť to, čo sa nazýva ”prirodzenosť mysli” alebo ”pravda.” Snaha je veľkou prekážkou. Prirodzený stav mysli je za všetkými konceptami a snaha ho nájsť je vážnou prekážkou našej praxe. Predovšetkým sa musíme zbaviť tejto snahy a jednoducho sa uvoľniť. Ak necháme ísť všetky očakávania, tak s podporou gurujógy povstane stav  rigpy spontánne. Keď praktikujeme, je veľmi dôležité ponechávať myseľ v kondícii úplnej jednoduchosti.

Ďaľšou dôležitou vecou je byť bdele prítomný a pokračovať v praxi. Tak povstáva prebudený stav rigpy. Rigpa nemôže povstať skrz úsilie alebo naše očakávanie, že sa objaví, pretože je to stav, ktorý už podľa definície povstáva spontánne, je to niečo, čo je vždy prítomné.  Stačí len objaviť jednoduchý kľúč, ktorý nám ju  umožňuje  rozpoznať.

Často svoju prax odkladáme a myslíme si, že je to niečo vzácne a dôležité, ale  zároveň veľmi náročné. S takýmto postojom nakoniec nerobíme vôbec žiadnu prax.

Rigpa je vždy prítomná. Musíme si ju priamo uvedomovať, pri práci, chodení, cestovaní alebo sedení na záchode.  Musíme myseľ pripraviť, ako dobré pole na  siatie.  Rozvíjajme súcit, skúsme  umenšiť a oslabiť naše ego a rozvinúť oddanosť voči Majstrovi a Trom klenotom.  To sa stane základom, a stav rigpy bude povstávať samovoľne.

Úplná a hlboká oddanosť Majstrovi a Trom klenotom je základným nástrojom, ktorý potrebujeme.  Veľkou prekážkou, ktorá bráni rozvoju oddanosti sú očakávania nášho ega. Podľa slov veľkej dákiní: ”Vo chvíľach, kedy vidíme veci v ich nahote, sme v mahámudre.”

Všetky naše očakávania a fantázie o niečom špeciálnom a neobvyklom, čo by sa mohlo v praxi prihodiť, ako aj naša snaha modifikovať prirodzenú podstatu sa nevyhnutne stáva prekážkou, pretože myseľ nie je niečo, čo by sme museli alebo mohli modifikovať.

Keď praktikujeme gurujógu, neznamená to, že si vyberieme jedného majstra a ostatných ignorujeme. Formu majstra, ktorú si zvolíme pre svoju prax, by sme mali považovať za zjednotenie všetkých osvietených bytostí v jednej forme a robiť ”7 bodovú prax.”[i]...

Prax Dharmy nemôže vždy zmeniť situácie a okolnosti v našom živote, ťažké situácie, ktorým čelíme v dennom živote.  Tieto situácie ostávajú také isté, ale prax mení našu myseľ: každá situácia sa stáva učením, každá situácia je praxou. Predovšetkým prekonávať ťažké situácie je najväčším učením.  Keď sa tieto situácie manifestujú, musíme udržiavať bdelú prítomnosť, spomenúť si na náuky a nechať odísť ilúzie ega a nevedomosti. Kľúč k uskutočneniu rigpy neleží v určitej situácii alebo chvíli, ale v normálnom každodennom živote. Nie je ťažké to pochopiť, v skutočnosti je to veľmi jednoduché, pretože sme obdržali veľa náuk a mali sme tie najväčšie príležitosti. Potrebujeme praktikovať a vedieť, že prax je niečo  veľmi jednoduché, prítomné v každej chvíli.  Musíme praktikovať neustále a využívať každú chvíľu bez toho, že by sme sa nechali rozptýliť. Tak bude náš vzácny život je zmysluplný. Nakoniec sa zbavíme svojich hlboko zakorenených pripútaností a očakávaní, ktoré sme brali tak vážne. Udržiavaním bdelosti prekonáme egoizmus a všetko, čo ho udržiava. Vierou v karmu a dôverou v Dharmu môžeme roztrhnúť reťaze, ktoré nás pútajú v samsáre.  Takto sme na ceste Dharmy.   

--------------------------------------------------------------------------------

[i] Poklony, obetovanie, doznanie chýb, radovanie sa z ctností, žiadanie o nevstúpenie do konečnej nirvány, prosba a náuku a venovanie zásluh pre osvietenie všetkých bytostí – pozn.pr  ”Žiadosť o náuku vytvára pozitívnu karmu, ktorá nám umožní sa s náukou stretnúť aj v budúcnosti. Vytvoríme si karmické spojenie, vďaka ktorému sa zrodíme na mieste kde existujú náuky.” Dugu Čhogjal Rinpočhe, tamtiež.