Buddhistický pohled na Boha
Přeložil Oliver Chmelík
Hovoriť o karme ako o mechanizme vytvárajúcom svet neznamená odmietnuť existenciu bohov, zvaných v sanskrite déva. Bohovia nie sú stvoritelia sveta, ale reprezentujú len jeden typ cítiacich bytostí vo svete. Buddha nebol ateistom ani agnostikom v súčasnom zmysle. Naopak, pretože bol Buddhom, prebudeným , pochopil priamo povahu existencie - nielen ľudských bytostí, ale všetkých typov cítiacich bytostí. Dévovia majú inú karmickú víziu ako ľudstvo, ktorá je výsledkom odlišných karmických stôp. Preto existujú dévovia na inej dimenzii ako my, ľudia. Vzhľadom k ľuďom sú v mnohých ohľadoch schopnejší, disponujú rozsiahlymi nadprirodzenými silami, väčšou dĺžkou života, merateľnou skôr v božských rokoch ako ľudskými termínmi. Avšak sú samsárickými bytosťami, nie sú to osvietené bytosti , ani nie sú vševediace či všemocné.
Zrodenie medzi dévov vo sférach bytia zvaných dévalóka alebo nebesia je dostupné pre ľudské bytosti, pretože príčiny pre také zrodenie sú realizovateľné vo sfére ľudskej existencie v zmysle záslužnej karmy. V buddhistických sútrach nájdeme veľa príbehov o zrodení ľudských bytostí v božských svetoch dévov, v nebeských ríšach Trayatrimsá, Tušita a tak ďalej. Podľa buddhistickej náuky však zrodenie ako déva v nebi nie je konečným cieľom, pretože taká existencia je podmienená príčinami a teda nestála. Patrí do kruhu podmienenej existencie zvanej samsára a nevyhnutne speje k zániku. Zrodenie v nebi alebo pekle nie je dôsledkom ľubovoľného rozhodnutia nejakého božstva, ale priamym výsledkom našich predošlých činov. Hoci je bytie dévov nesmierne príjemné z hľadiska zmyslových rozkoší, existencia skutočne denného snívania v obklopení zástupom žiarivých a zmyselne krásnych déví, nie je to večné spasenie rovnako ako nejestvuje večné zatratenie v pekle. Nirvána je niečo celkom odlišné ako zrodenie v božskom raji. Vyjadruje nepodmienenú existenciu a nie je súčasťou samsáry alebo cyklickej existencie. Samotní dévovia, rovnako podmienení zmyslovými vášňami (Skt. káma) ako ľudia, zvieratá, hladní duchovia a zatratenci v pekle, patria do Kámadhátu, do sveta alebo dimenzie zmyslových vášní.
Čo sa týka existencie Boha, Stvoriteľa neba a zeme, je to ústredný koncept náboženstva ako ho poznáme na západe. Bol Buddha ateistom alebo agnostikom vo vzťahu k existencii Najvyššej Bytosti alebo Boha? Buddha bol Tathágata, čo etymologicky znamená „Ten, kto hovorí pravdu“ a disponoval všeobsiahlym pohľadom do všetkých dimenzií existencie a všetkých ich aspektov. Obvykle neobľuboval metafyzické špekulácie netýkajúce sa cesty k oslobodeniu, aj keď určité sútry hovoria o pôvode sveta, ľudskej rasy atď. Aby sme však pochopili ich význam, musíme nazrieť do tradičnej buddhistickej kozmológie.
Bytosti zrodené v Zmyslovom svete alebo Kámadhátu majú buď hrubé materiálne telo ako ľudia a zvieratá alebo iné subtílnejšie telá dévov, asurov, prétov a pekelných bytostí. Za Zmyslovým svetom jestvujú vyššie úrovne čisto mentálnych existencií, kde bytosti žijú v telách zo svetla. Všeobecne sa tieto vyššie úrovne nazývajú Rúpadhátu, Svet foriem alebo dimenzia čistých foriem. Cítiace bytosti obývajúce tieto vyššie sféry nie sú zmietané zmyslovými vášňami a vlastnia veľké svetelné aury. Tu spočívajú, z ľudského pohľadu v nesmierne dlhých časových periódach ponorení vo svojich abstraktných meditáciach. Títo vyšší bohovia sa nevolajú dévovia, ale brahmovia - "čistí". V budhistickej terminológii je brahma druhový pojem typu božskej nebeskej existencie a nie vlastné meno individuálneho Stvoriteľa Boha, ako v hinduizme. Podobne ako iní dévovia, je existencia Brahmu podmienená vlastnou karmou (Skt. áninja-karma) A preto, hoci môžeme zotrvať vo forme existencie Brahmu vo vysokých mentálnych stavoch, po časové obdobie merateľné len v kozmických vekoch, keď sa akumulácia karmy nevyhnutne vyčerpá, ocitneme sa v inom zrodení.
Podobne ako dévovia, brahmovia naviac nie sú osvietené bytosti, hoci si mnohé náboženstvá predstavujú jednoho z nich ako vševediaceho Boha Stvoriteľa. Aj keď sú veľmi múdri a vlastnia významné sily a schopnosti, nie sú vševediaci - nepoznajú svoju skutočnú prirodzenosť. V tomto ohľade je Buddha nekonečne nadradený všetkým bohom konvenčných náboženstviev, pretože všetci z nich sú len svetské božstvá, laukika-dévah, čo znamená bohovia patriaci do cyklickej existencie. Podľa starobylej indickej tradície napríklad Indra bol kráľom bohov a viedol slávne zástupy bohov do boja proti asurom, vládnuc nad svetom. Ba čo viac, Indra vedel vyvolať veľké búrky a úrodné dažde na polia spravodlivým, ktorí dodržiavali morálne a sociálne pravidlá. Ale rovnako vedel poslať svoj hnev vo forme bleskov, aby priniesol ničenie rebelom a nespravodlivým. Alebo znovu to bol Brahma, tiež zvaný Pradžapati, "Praotec", ktorý, ako sa verilo, vládol nad celým svetovým systémom ako jeho stvoriteľ, zákonodarca a odkrývač véd. Také boli mytologické viery, ktoré existovali v Indii v časoch Buddhu a podobné mýty náboženstvá uchovávajú u nás na západe. V predošlých kalpách existovala dlhá línia Indrov, každý z nich vládol na čas bohom vo svojom nádhernom paláci Vidžajanti na vrchole hory Méru v strede sveta. Tak isto existoval celý zástup takých Brahmov Pradžapati, z ktorých si každý myslel, že je bohom, ktorý stvoril vesmír. Buddhisti u nich nehľadajú útočisko, pretože sú bytosťami podmienenými a preto obmedzenými a nevedomými, ale skôr v princípe osvietenia, ktorý reprezentuje Buddha. Keď Šakjamuni dosiahol realizáciu pod stromom Bódhi a stal sa Buddhom, prvé bytosti, ktoré za ním prišli, aby mu vyjadrili úctu a prosili ho o náuku dharmy pre dobro všetkých bytostí, boli bohovia Indra a Brahma.
V sútrach nachádzame buddhistický popis Genesis. Ako odpoveď na otázky svojich žiakov vysvetlil Buddha, že súčasné ľudstvo na našej planéte kedysi obývalo iný planetárny systém. Pred vekmi, kedy sa Slnko toho sveta stalo novou a následne zničilo planetárny systém svojimi erupciami, väčšina obyvateľov sa zrodilo na základe svojej desať tisíc rokov trvajúcej praxe dharmy na jednom z vyšších sfér ríše foriem alebo Rúpadhátu, na rovine existencie zvanej Abhášvara alebo "jasného svetla". Tu si užívali nepredstaviteľné požehnanie a radosť bezpočet eónov. Potom, keď veľká zásoba ich minulej karmy vyhasla, začal sa vyvíjať náš solárny systém a planéta zem a niektoré z bytostí sa zrodili do nižších úrovní Rúpadhátu v blízkosti rodiacej sa Zeme. Úroveň existencie, kde sa ocitli zrodení, sa volá Brahmálóka. Prvá z bytostí, ktorá precitla a uvedomila si solárny systém vyvíjajúci sa pred ňou, radostne zvolala "Ja som Stvoriteľ!" Takýmto spôsobom začal veriť, že je skutočným stvoriteľom vesmíru, ktorý pred sebou videl, pretože nevedel odkiaľ pochádza a narodil sa bez rodičov. Ale v skutočnosti manifestácia vesmíru bola v súlade s kolektívnou karmou a jeho vlastná manifestácia, príklad zrodenia zo spontánneho povstania, bola výsledkom jeho ohromnej zásoby pozitívnej karmy, ktorá nastala podľa sekundárnych príčin. Predsa podľahol preľudu myšlienky, že on je tvorcom vesmíru, pretože sa ako prvý zrodil vo vytvárajúcom sa solárnom systéme a nevidel pred sebou nikoho iného. Táto viera však bola výrazom vlastných obmedzení a zatemnení, prvotná nevedomosť o svojom skutočnom pôvode a tak sa stal obeťou vlastnej pýchy. Objavilo sa prvý krát ego alebo viera v skutočnú existenciu ja v našom vesmíre. Napriek tomu, že si myslel, že povstal sám od seba, naozaj jeho objavenie sa v centre našeho svetového systému bolo šťastný dosledok jeho karmy. A pretože bol prvým medzi brahmami, ktorý sa zrodil mimo Abhášvara, stal sa Mahábrahmá alebo Boh.
Potom existoval sám v osamotenej nádhere mnoho eónov, ako sa vyvíjal solárny systém, pocítil osamelosť a pomyslel si, aké dobré by bolo, ak by tu existovali ďaľší, ktorí by odzrkadľovali jeho veľkoleposť. Práve v tom momente, následkom dozrievania karmy, sa zrodilo množstvo bytostí z Abhášvara do Brahmalóka ako brahmovia. Keď ich Mahábrahma uvidel, pomyslel si, že sa zrodili len kvôli jeho vlastnému želaniu. Tak prehlásil hrdo: "Som Boh, váš Stvoriteľ!" - hoci v skutočnosti, všetky tie povýšené bytosti pred jeho trónom sa zrodili v tom čase vďaka vlastnej karme a nie skrze jeho želanie. Potom Mahábrahma zorganizoval myriády bytostí, ktoré povstali v priestore pred ním do dobre usporiadanej nebeskej hierarchie. Prví a najžiarivejší z nich sa zoskupeili pred jeho trónom ako jeho vlastní kňazi a ministri známi ako Brahmapurohitovia, kým tí, ktorí sa zrodili neskôr boli jeho sluhovia zvaní Brahmakayikovia. Takto priradil božským zástupom nebeskú hierarchiu, veriac celý čas, že je ich Pánom a Stvoriteľom, zatiaľčo nevedel nič o svojom, ani o ich skutočnom pôvode. Postupne, s odstupom času, pôsobením sekundárnych príčin, niektorí z týchto brahmov vstúpili do cyklu materiálnej existencie a začali sa zrodzovať na povrchu novo vyvinutej Zeme, najskôr ako zvieratá, potom neskôr ako ľudia.
Predošlý popis Genesis bol zostavený tiež za účelom objasnenia množstva typov mystických skúseností. V Trividjá sútre, keď prichádza nejaký brahmánsky mladík za Buddhom a pýta sa ho na mystické skúsenosti blaženosti a jasnosti stavu bráhman popísaných vo védach, Buddha odpovedal, že mystické skúsenosti vychádzali zo spomienok, ktoré mali bráhmanski kňazi, aj keď už potlačené, zo svojich minulých existencií ako Brahmovia na úrovni Brahmalóka.
Podľa buddhistického náhľadu teda realizácia brahman nie je konečným cieľom. Nie je nirvánou. Stelesňuje len ďaľšiu podmienenú existenciu vo vnútri samsáry, aj keby sme ju nazvali „kozmickým vedomím.” Naopak, od tibetských učiteľov sme nikdy nepočuli o „Jedinej skutočnej vesmírnej mysli” ako o konečnej realite vecí, ako sa nám snaží podsunúť Evans-Wentz. [1] Neznamená to však, že by buddhistickí učitelia nevedeli o nadosobných alebo kolektívnych stavoch vedomia. Buddha Šákjamuni poznal skúsenosť stavu kozmického vedomia alebo splynutie individuálneho konečného vedomia s úplnosťou podstaty [2] alebo nekonečnosťou priestoru. Sú spomenuté v Brahmadžala sútre, Trividjá sútre a inde; nikde však nehovorí, že také transpersonálne skúsenosti sú konečným cieľom ľudskej evolúcie ako sa domnievajú niektorí súčasní autori transpersonálnej psychológie. Dharmakája nie je kozmické vedomie ani brahman. Buddha varoval pred motiváciou zrodiť sa medzi dlhovekými bohmi, ktorých kozmické vedomie je stále podmienené (samsárické).
Sám Šákjamuni priamo zakúsil nadosobné a mystické stavy vedomia, ktoré však odmietol ako menej hodnotné vzhľadom ku konečnému cieľu. Keď sa vydal na cestu k osvieteniu, v lesoch severnej Indie stretol dvoch majstrov, ktorých sa stal žiakom. Od prvého, Aráda Kamalu, sa naučil ako praktikovať meditáciu na základe fixácie svojej pozornosti na objekt meditácie. Skrze uvedenú metódu uskutočnil stav koncentrácie zvaný samádhi. V rámci neho sa rozlišujú štyri stupne koncentrácie zvanej dhjána. Prvá dhjána sa skladá zo štyroch typizujúcich zložiek sústredené myslenie, analytické myslenie, vytrženie, stav blaženosti a jodnobodovosť mysle. Dosiahnutím druhej dhjány je potlačený intelektuálny proces, všetko sústredené aj analytické myslenie, ostáva len vytrženie, stav blaženosti a jodnobodovosť. Nástupom tretej dhjány odchádza vytrženie – pocit povznesenia a extázy, takže myseľ je radostne vyrovnaná, prítomná a jasná. A konečne vo štvrtej dhjáne všetky uvedené faktory včetne radostného pocitu zaniknú zanechajúc za sebou len jednobodovú koncentráciu. Tu ostáva meditujúci v úplnej a čistej vyrovnanosti a prítomnosti, dosiahnúc stav kľudu mysle.[3] Po návrate do každodenného prežívania sa cítil Šákjamuni rozčarovaný a keď preskúmal tieto stavy mysle, prišlo mu na um, že musí existovať ešte niečo vyššie.
A tak sa vydal za ďaľším majstrom, menom Udraka Rámaputra, ktorý naučil mladého bódhisattvu jako upriamiť pozornosť nie na objekt, ale na prázdny priestor. Praktikujúc týmto spôsobom, dospel do stavu pohrúženia známeho ako nirvikalpa-samádhi. Tu nachádzame, podobne ako v predošlom prípade, štyri stupne koncentrácie zvané samápatti alebo „dosiahnutia”. V stave meditácie v zmysle zanechania všetkých vnemov konkrétnych foriem a odhliadnutím od vedomia rôznosti, sa spojíme s neobmedzeným priestorom a spočiniem v stave dosiahnutia nekonečného priestoru. Nazývame to prvé samapatti. Potom postupujeme k druhému, transcendujúc nekonečný priestor integrujeme sa s nekonečným vedomím a spočinieme v dosiahnutí nekonečného vedomia, čo je formálna definícia druhého samapatti. Oba stupne, stav integrácie s nekonečným priestorom a stav integrácie do nekonečného vedomia sú tým, čo chápu zápaní autori pod „kozmickým vedomím”. Posledné dve dosiahnutia sú známe ako stav ničoho a stav ani vnímania ani nevnímania. Tieto záverečné dva stavy „kozmického vedomia”, tak rečeno, sa chybne pokladajú za vyvanutie. Niekto verí, že predstavujú realizáciu nirvány Arhata. Ale v skutočnosti, všetky tieto samápatti sú podmienené stavy vedomia a keď sa ich karmické príčiny vyčerpajú, indivídum sa znovu prejaví a objaví sa vedomie spolu s vnímaním. Ako sa stalo vtedy, po návrate do každodennej skúsenosti, po úplnom preskúmaní oných stavov, Šákjamuni bol sklamaný a spýtal sa svojho majstra: „To je všetko, čo ma môžeš naučiť? Nenaučíš ma cestu vedúcu za choroby, starobu a smrť?” Majster odvetil záporne.
Zrodenie, choroby, staroba a smrť sú štyri veľké trápenia sužujúce ľudské bytie, ktorých uvedomenie bolo motorom motivácie mladého princa Sidhártu v jeho hľadaní slobody a osvietenia.
Nenachádzajúc uspokojenie v učení ani Aráda Kamalu ani Udraka Rámaputru, odobral sa na ústranie do neprístupného lesa praktikovať askézu. Po šiestich rokoch opustil cestu umŕtvovania tela ako prostriedku k oslobodeniu od znovuzrodzovania, porušil pôst a prijal jedlo od vidieckeho dievčaťa. Potom prebrodil rieku Nirandžana, usadol pod strom Bódhi v Bódhgaji a sľúbil, že sa nepohne z miesta, kým nedosiahne oslobodenie. Ponoril sa do stavu hlbokého pohrúženia a v priebehu noci, sediac v meditácii pod stromom, dospel k priamej realizácii a pochopeniu vzájomnej podmienenosti prázdnoty a všetkého jestvujúceho. Presne na úsvite vstúpil do stavu osvietenia a stal sa plne prejaveným Buddhom. Plne očistiac zatemnenia prúdu svojej mysle, zbaviac sa zmyslových vášní, existenčných vier, chybných náhľadov a nevedomosti, vyvanul za obmedzenia samsáry, existenčného kruhu zrodení a smrti.
Treba dôkladne odlišovať medzi nirvánou, nepodmienenou existenciou a samsárou, podmienenou karmickými stopami, včetne rôznych druhov vedomia, kozmických a iných. Ak zomrieme, na rozdiel od Buddhu, „Prebudeného”, v stavoch abstraktného pohrúženia vedomia, podobnému dhjánam alebo samápatti, zrodíme sa v stavoch bytia, im zodpovedajúcim. Podľa Abhidharmy existuje sedemnásť mentálnych úrovní patriacich do Rúpadhátu, patrične osídlených sedemnástimi druhmi bohov. Prvému ponoru, prvej dhjáne, zodpovedajú mentálne pláne Brahmakajika, Brahmapurohita a Mahabrahmá. Tie tri tvoria spomenutú Brahmalóku. Druhému pohrúženiu zodpovedajú mentálne úrovne Parittabha, Aprámanábha, Abhášvara. Tretej dhjáne prislúchajú mentálne roviny Paríttašubha, Aprámanašubha a Šubhakritsna. A štvrtej osem vyšších kozmických úrovní Anabhraka, Punjaprasava, Brihatpala, Avriha, Atapa, Sudriša, Sudaršana a Akaništa. Spoločne sú tieto povznesené svety známe jako Šuddhávása, „čisté príbytky,” obývané Bohmi čistých obydlí. Posledné z nich, Akaništa (`og-min) je vrcholná rovina existencie. Za ňou je Mahákaništa, úroveň bytia, kde sa manifestuje samotný buddhovský aspekt Sambhógakáje.
Napokon sú štyri bezforemné stavy vedomia, ktoré nemajú žiadne špecifické zakotvenie v priestore, ale sú „kozmickými” na svojich dimenziach. Prvému dosiahnutiu stavu za formou samapatti zodpovedá stav nekonečného priestoru, druhýmu samapatti nekonečné vedomie, tretiemu vedomie ničoty,[4] štvrtému samapatti stav ani vnímania ani nevnímania. Uvedené stavy predstavujú dosiahnutie skúsenosti kozmického vedomia, podmienené úrovne bytia.
Cítiaca bytosť sa na konci svojho života, podľa svojej karmy, ktorá môže byť záslužná, nezáslužná alebo neurčitá, nevyhnutne ocitne zrodená niekde v troch svetoch, v niektorej z dimenzií Sveta vášní, Sveta foriem alebo Sveta bez foriem. A keď sa vyčerpá zásoba karmy určujúca dané zrodenie, ocitne sa zrodená niekde inde. Šákjamuni odhalil skrze svoju osobnú skúsenosť, že povaha všetkých uvedených stavov bez výnimky, včetne dhján a samapatti, nech už sú akokoľvek exaltované alebo kozmické, je podmienená. A súc determinované príčinami, ich charakter nie je pevný ani stály ani večný. Hoci sú blažené a radostné, ich dosiahnutím nezrealizujeme nič trvalé a neoslobodíme sa od samsáry. Keďže všetky podmienené stavy sú nestále, ani dosiahnutie kozmického vedomia nezaručuje spásu ani útek zo samsáry. Nie sú cestou za zrodenie a smrť. Myslieť opačne znamená zamieňať odrazy za zrkadlo .
--------------------------------------------------------------------------------
[1] W.Y. Evans-Wentz sa narodil 1876 ako syn nemeckého emigranta Wentza a americkej kvakerky Evansovej, roku 1927 vydal Tibetskú knihu mŕtvych. Neovládajúc tibetštinu vychádzal z anglických prekladov tibetských lámov a dopustil sa mnohých dezinterpretácií najmä na základe prvoplánového komparatizmu medzi jednotlivými náboženstvami. Napr. buddhistický pojem nirvána vykladal ako všeobsiahle kozmické vedomie.
[2] angl. nature (Pozn.prekl)
[3] angl. calm state of mind (Pozn.prekl)
[4] angl.state of nothing whatever in consciousness (Pozn.prekl)
Prevzaté z komentára Johna Myrdhin Reynoldsa k terme od Guru Padmasambhavu: Self-liberation ; Through Seeing with Naked Awareness, An Introduction to the Nature of One` s Own Mind from The Profound teaching of Self-Liberation in the Primordial State of the Peaceful and Wrathful Deities Forword by Namkhai Norbu, commentary by J.M.Reynolds, Snow Lion Publ.,Ithaca,New York USA, str.96-103.